reklama

Príbeh zapísaný do notovej osnovy

Hrdinom tohto príbehu je hudobný skladateľ Alfréd Zemanovský, ktorého pôvodné priezvisko bolo Hammel. Od jeho narodenia onedlho uplynie sto rokov...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Spomínam na neho veľmi často,“ napísala mi jeho mladšia dcéra Zora. Okrem fotografií a dokumentov pridala aj niekoľko zaujímavých postrehov a tie mi umožnili vytvoriť si predstavu, akým človekom bol. Pamätá si ho ako veľkého pedanta náročného nielen na seba, ale i na ostatných; prísneho, no láskavého a spravodlivého otca, čo sa nedokázal dlho hnevať. Bol pracovitý, zodpovedný, všetko si starostlivo zapisoval, korešpondoval snáď s celým svetom, rád fotografoval, filmoval, vždy bol noblesný, upravený, dokonca aj doma, kde chodil oblečený v brokátovom župane a v košeli s neodmysliteľným motýlikom, no na druhej strane veľmi nepraktický a v domácnosti priam nepoužiteľný. Dodnes v ňom vidí človeka milujúceho slovenskú prírodu a rodnú zem spolu s jej ľudom, bohatou piesňou, krojom i tradíciou, čo ho neskôr priviedlo k tomu, aby si rodné priezvisko po predkoch zmenil a oficiálne prijal to, pod ktorým ho pozná umelecký svet zborového spevu. No trvalou konštantou jeho života už od raného detstva bola hudba, ktorá sa stala „zmyslom a podstatou jeho bytia“. Keď som rozmýšľal nad tým, ako ho predstaviť čitateľovi týchto riadkov, pomohol mi nakoniec on sám, presnejšie povedané jeho vlastné štvorstranové curriculum vitae napísané 8. decembra 1952 v Bratislave, ktoré začal veľmi netradične: „Dnes by som nechcel opakovať spôsob narýchlo písaných životopisov s pocitom čírej povinnosti pripojiť arch papiera k dotazníku. Chcem sa preto pokúsiť obšírnejšie písať, tiež pre vlastné uspokojenie, o tom, aké rôzne momenty boli rozhodujúce alebo aspoň niečo značiace pri mojich hudobných začiatkoch a v skromnom vývoji hudobnej činnosti a tiež o tom, ako sa často pre nepriaznivé okolnosti musel ďalej vyvíjať môj život po maturite, v úrade a v štúdiu na konzervatóriu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Alfréd Zemanovský
Alfréd Zemanovský 

Jeho otec Alexander Ján Hammel pochádzal z obce Párovce, ktorá sa päť rokov po jeho narodení stala oficiálnou súčasťou Nitry. Bol najstarší z piatich synov tamojšieho obuvníka Pavla Hammela a jeho manželky Kataríny, rod. Tešínskej. Majetkové pomery rodiny neboli dobré, čo bol hlavný dôvod, prečo si namiesto štúdia musel veľmi rýchlo nájsť vlastný zdroj obživy. Zamestnal sa ako obchodný cestujúci v spoločnosti Heinrich Franck Söhne so sídlom v Linzi, ktorá sa zaoberala výrobou a distribúciou kávovinových náhrad klasickej zrnkovej kávy. V tomto hornorakúskom meste sa zoznámil aj so svojou budúcou manželkou Máriou Katarínou, dcérou Jozefa Směšného a Barbory, rod. Jahodovej. V jej rodnom Linzi sa 2. augusta 1914 zosobášili a tam prišli na svet aj ich dvaja synovia – Alexander a Alfréd. Mladší z nich, hlavná postava tohto príbehu, sa narodil 2. septembra 1919. Netrvalo dlho a rodina sa presťahovala do Nitry. Alfréd neskôr vo svojom životopise napísal: „Po vypuknutí vojny musel (otec) narukovať a počas vojny bol aj ranený a zažil zblízka a v plnom rozsahu biedu a hrôzy vojny. Jeho traja bratia padli, nevedno kde a kedy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Rodinná fotografia - Alfréd Zemanovský (vpravo), otec a matka, starší brat Alexander, otec známeho slovenského speváka Pavla Hammela
Rodinná fotografia - Alfréd Zemanovský (vpravo), otec a matka, starší brat Alexander, otec známeho slovenského speváka Pavla Hammela 

Keď bol žiakom ľudovej školy, začal sa učiť hrať na husliach. Po jej absolvovaní vstúpil 1. septembra 1930 po prvý raz na pôdu Československého štátneho reálneho gymnázia Tomáša Červena v Nitre, kde sa čoskoro aktívne zapojil do „hudobného života“ – hral nielen v študentskom orchestri, ale aj v komornom združení profesorov. Jeho talent našiel pochopenie aj u rodičov, najmä u otca, ktorý mu na splátky zakúpil pianíno. No sám neskôr priznal, že sa mu prestalo dariť v škole, keď napísal, že „moje štúdium na gymnáziu tým ale veľmi trpelo“ alebo že „v škole som nemával nejaký skvelý prospech, a preto som musel opustiť nitrianske gymnázium“. Dôvod jeho odchodu bol prozaický a Alfréd nebol prvým a zďaleka ani posledným študentom konfrontovaným s podobným problémom. V šiestej triede niektoré predmety jednoducho nezvládol, preto nepostúpil do vyššieho ročníka. Štúdium napriek tomu dokončil, aj keď na inej škole. Vďaka tomu sa na tri roky jeho prechodným domovom stala Prievidza a jej Československé štátne reálne gymnázium Franka Sasinka, na ktorom po troch školských rokoch 12. mája 1939 úspešne zmaturoval. Na toto obdobie života spomínal vždy veľmi rád. „Roky 1936 až 1939 boli moje najšťastnejšie študentské roky, z tých čias sa datujú aj moje prvé kompozičné pokusy,“ uviedol a dodal: „Mimoriadne veľký význam malo pre mňa prievidzské prostredie, kde som pokračoval v gymnaziálnych štúdiách a kde som mal možnosť založiť študentský spevokol a započúvať sa do ľudových piesní hornej Nitry.“ Vo svojich spomienkach venoval pozornosť ešte jednému konkrétnemu človekovi, ktorý sa stal neskôr jeho osobným priateľom. Volal sa Emil Liebenberger a do Prievidze prišiel z Rožňavy ako suplujúci profesor nemčiny a filozofie 1. decembra 1938 v čase, keď bol Alfréd v maturitnom ročníku. Stretnutie „s týmto vzácnym duchom zanieteným pre krásu ľudovej piesne“ považoval za kľúčové. Sám neraz zdôrazňoval, že malo „veľmi priaznivý vplyv na jeho hudobné myslenie“ a v konečnom dôsledku i na rozhodnutie pokračovať ďalej v štúdiu hudby.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Alfréd Zemanovský so svojím prievidzským profesorom Emilom Liebenbergerom na Bratislavských hudobných slávnostiach v októbri 1977
Alfréd Zemanovský so svojím prievidzským profesorom Emilom Liebenbergerom na Bratislavských hudobných slávnostiach v októbri 1977 

K tomu sa dostal až oveľa neskôr, keďže jeho rodičia si nemohli dovoliť finančne ho podporovať na hudobnej akadémii a najskôr si teda musel nájsť zamestnanie. Bezprostredne po skončení gymnázia začal 31. mája 1939 pracovať ako úradník dôchodkového kontrolného úradu v Malackách, no v nasledujúcom roku musel narukovať. Spomienky na toto obdobie života nepatrili k tým, ktoré rád zdieľal. „Strašná svetová vojna ma zastihla v roku 1941 v Trenčíne,“ uviedol vo svojom životopise. Veľmi skoro ho prevelili na Ukrajinu, kde strávil niekoľko mesiacov. V apríli 1942 sa opäť vrátil do Malaciek, neskôr pôsobil v Pezinku, až ho nakoniec v júli 1944 opäť povolali do armády. Slúžil vo Zvolene a potom v Giraltovciach. Tam ho zastihlo Slovenské národné povstanie. Podarilo sa mu ujsť do Poľska, no ďaleko sa nedostal, nakoľko 19. septembra 1944 padol do nemeckého zajatia. Eskortovali ho do Prešova, následne do sústreďovacieho tábora v Košiciach a potom cez Budapešť do nemeckého zajateckého tábora v rakúskom mestečku Kaisersteinbruch, kam prišiel 7. októbra 1944. Na konci roku ho poslali na nútené práce do Eisenstadtu, kde vážne ochorel. Dopravili ho do viedenského lazaretu, odkiaľ sa „shodou okolností, čírou náhodou a na základe nedorozumení medzi nemeckými a maďarskými posádkami dostal cez odsunové strediská v Brucku do Bratislavy,“ napísal po rokoch a dodal: „Mimoriadne šťastlivou náhodou som sa dostal 19. januára 1945 v noci do Bratislavy, vlakom cez Petržalku. Nádej na prinavrátený život a slobodu mi dodala síl, že som priamo utekal hoc o palici v hlbokom snehu smerom k mostu cez Dunaj.“ Konca vojny sa dočkal v Novom Meste nad Váhom, kam ho odvelili. Šesť rokov po maturite konečne začal uskutočňovať svoj sen o hudobnom vzdelaní, no štúdium na bratislavskom štátnom konzervatóriu, realizované už v pomerne zrelom veku súbežne s občianskym povolaním, musel zosúladiť aj s rodinnými povinnosťami, čo v povojnových rokoch nebolo vôbec jednoduché. Začal štúdiom hry na organe u Jozefa Webera, pokračoval kompozíciou u Alexandra Moyzesa a nakoniec dirigovaním u Kornela Schimpla. Keď 16. júna 1952 absolvoval, mal tridsaťtri rokov, manželku a dve malé deti. Korene jeho skutočnej tvorby síce nesiahajú ani do detstva, ani do ranej mladosti (hoci prvé skladateľské pokusy uzreli svetlo sveta už počas štúdia na prievidzskom gymnáziu), no škola a vojnové roky naplnené zápasom o život a holú existenciu mali výrazný podiel na jeho umeleckom formovaní. Bezprostredne do obdobia po absolutóriu siahajú jeho kompozičné začiatky, keď sa zameral na komornú tvorbu s využitím ľudovej melodiky a umelej piesne.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Alfréd Zemanovský ako dirigent orchestra Slovenského rozhlasu v Bratislave  (fotografia zo 16. februára 1961)
Alfréd Zemanovský ako dirigent orchestra Slovenského rozhlasu v Bratislave (fotografia zo 16. februára 1961) 

Svoje prvé diela sám dirigoval aj nahrával priamo v Slovenskom rozhlase v Bratislave, kde pôsobil v rokoch 1954 až 1969 ako dirigent súboru ľudovej umeleckej tvorivosti. Je viac ako pravdepodobné, že práve úspešná spolupráca s orchestrom, zborom a vynikajúcimi sólistami bola výrazným podnetom k ďalšej tvorbe. Láska k slovenskej ľudovej piesni ho postupne priviedla k vytvoreniu významných zborových skladieb a kompozícií (Trávnice a lúčne spevy z Čičmian a Terchovej; Ej, hora, hora zelená; Prší dážď, Svadobné spevy z Horných Bziniec, Svadobné spevy zo Starého Tekova, Štyri zošity trojhlasných mužských zborov). Zodpovedne a citlivo vyberal texty na zhudobnenie, prednosť dával básnikom Štefanovi Žárymu, Andrejovi Plávkovi, Jánovi Smrekovi či Jánovi Kostrovi. Veľmi bohatá je jeho tvorba pre deti a mládež (Tri odpovede, Cyklus štvorfarebný, Zázračný vozík, Sen partizána, Ozvena) a z oblasti umelej tvorby sú to najmä cyklus päťhlasných miešaných zborov Jarná zem, Nové ráno, Verše hrdinom, Tri obrazy z domoviny, Spev o matke. Okrem dirigovania a zborovej tvorby inšpirovanej slovenským folklórom bol v rokoch 1962 až 1972 vedúcim redaktorom hudobného vydavateľstva Supraphon a Opus a až do roku 1981 vykonával aj funkciu tajomníka tvorivej komisie skladateľov Zväzu slovenských skladateľov.

Alfréd Zemanovský
Alfréd Zemanovský 

Nebol len hudobným skladateľom, ale aj organizátorom hudobného života na Slovensku. Oboznamoval sa so stavom v oblasti interpretácie speváckych zborov, porovnával interpretačné skladateľské majstrovstvo na domácich a zahraničných súťažiach často ako člen súťažnej poroty, pravidelne publikoval a písal hodnotiace články o dramaturgickej a interpretačnej úrovni profesionálnych i amatérskych speváckych zborov, mal veľkú zásluhu na rozvoji zborového hnutia na Slovensku. Posledné roky života strávil v Banskej Bystrici. Zomrel 4. marca 1994 v Podunajských Biskupiciach. Pochovali ho na bratislavskom cintoríne v Slávičom údolí do hrobu jeho rodičov.

Jaroslav Perniš

Jaroslav Perniš

Bloger 
  • Počet článkov:  14
  •  | 
  • Páči sa:  0x

učiteľ fyziky a chémie so záujmom o históriu európskeho stredoveku, čo rád odkrýva zabudnuté príbehy slávnych kráľov a kráľovien z dávnych čias Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu