Vraviac o živote, chcel poraziť smrť

Autor: Jaroslav Perniš | 22.4.2019 o 20:17 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  752x

Je to príbeh Jána Červeňa, mladého muža, ktorého osudom nebolo zostarnúť, mladého učiteľa, čo bol iba jeden rok členom profesorského zboru prievidzského gymnázia, talentovaného autora jedinej knihy...

 

Každého z kolegov, žiakov i širšieho obecenstva prievidzského zmocnila sa hlboká ľútosť nad zlomeným životom, keď sa cez prázdniny dozvedel, že dňa 30. júla (1942) všetkými obľúbený benjamin nášho sboru, Ján Červeň, vo veku 23 rokov navždy usnul v Pánu, v ktorého tak mocne veril. Celý sbor cítil, že v ňom stráca milého, tichého a pracovitého spoločníka, ktorý už v prvom roku učiteľského pôsobenia vydobýjal si svojím snažením meno vzorného profesora medzi žiakmi i rodičmi. V tomto mladoňovi, v ktorom duch od detstva získaval víťazstvo v tragickom boji nad odbojnou telesnou schránkou, žila zaiste vznešená kresťanská túha zaľúbiť sa Bohu a všetkým ľuďom. Preto okrem úzkeho okruhu rodiny po jeho smrti celý slovenský národ mohol v ňom uzrieť svojho dobrého a vzorného syna. Na našom ústave v skromnej tichosti venoval sa popri štúdiu i svojej literárnej umeleckej záľube. A v jeho posthumnej sbierke noviel Modrá katedrála vítala kritika zrelé slovesné dielo, ktorý robí česť slovenskej literatúre.“ Slovami nekrológu, ktorý vedenie prievidzského gymnázia zaradilo do úvodu výročnej správy za školský rok 1942/1943, som sa rozhodol otvoriť príbeh mladého muža, ktorý „vraviac o živote, chcel poraziť smrť“.

Svetlo sveta uzrel v dedinke Abramová neďaleko Martina 12. februára 1919 ako najstarší z troch synov výpravcu vlakov Jána Červeňa z Lazian a jeho prvej manželky Márie, rod. Beňovskej. Pri krste mu dali mená Ján Mikuláš. Otcova práca na železnici bola dôvodom ustavičného sťahovania sa celej rodiny. V roku 1920 opustili Abramovú, rodisko jeho matky, a usadili sa v Príbovciach. Tam žili do roku 1923. Ďalšie tri roky potom bývali na železničnej stanici v Slovenskom Mederi (dnes Palárikovo), ktorá bola od samotnej dediny vzdialená viac ako dva kilometre. Keďže mal odmalička kratšiu a slabšiu ľavú nohu, čo sťažovalo jeho chôdzu, rozhodli sa rodičia, že do školy bude chodiť priamo vlakom do Nových Zámkov. Štátna ľudová škola, do ktorej po prvý raz vstúpil 1. septembra 1925, bola od železničnej stanice vzdialená asi päťsto metrov. Na sklonku roku 1926 sa opäť sťahovali, tentoraz do Chotína neďaleko Komárna, kde sa jeho otec stal prednostom stanice. Bývali v hlavnej staničnej budove na prízemí za dopravnou kanceláriou. Po príchode zo školy väčšinou zostával doma, tráviac večery pri petrolejovej lampe. Mal iba deväť rokov, keď jeho matka podľahla zákernej tuberkulóze. V nasledujúcom roku sa stal žiakom Československého štátneho reálneho gymnázia s maďarskými pobočkami v Nových Zámkoch. O mesiac neskôr sa jeho otec druhý raz oženil s Barborou Príbojovou z Podkriváňa, v ktorej získal spolu s bratmi veľmi dobrú a láskavú novú matku. V novembri 1935 sa jeho ďalším domovom stala železničná stanica Devínske Jazero. To bol dôvod, prečo musel zmeniť aj školu. Stredoškolské štúdium dokončil na Masarykovom štátnom reálnom gymnáziu v Bratislave, na ktorom 31. mája 1937 zložil skúšku dospelosti.

Po maturite sa zapísal na štúdium slovenčiny a francúzštiny na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kam sa celá rodina presťahovala 31. mája 1939. Navštevoval ju v rokoch 1937 až 1941. S platnosťou od 1. septembra 1941 ho minister školstva a národnej osvety ustanovil najskôr za výpomocného učiteľa a následne od 1. novembra 1941 „na dobu potreby, najďalej však do 31. augusta 1942 suplujúcim profesorom v kategórii štátnych profesorov stredných škôl a prikázal ho od toho istého dňa až do ďalšieho opatrenia Štátnemu slovenskému gymnáziu v Prievidzi“. Na konci školského roku sa zúčastnil v dňoch 11. až 14. júna 1942 s dvoma ďalšími kolegami Klementínou Sochorkovou a Jánom Korenčíkom, sprevádzajúc tri triedy, školského výletu do Vysokých Tatier, ktorý sa mu stal osudný. Na pohľadnicu, ktorú poslal otcovi z Popradského plesa, napísal okrem pozdravu aj tieto slová: „Sme tu dnes už druhý deň, máme sa veľmi dobre. Len včera, keď sme šli zo Štrby na Štrbské pleso, zastihla nás na ceste poriadna tatranská búrka a prietrž mračien. Premokli sme do nitky.“ V dôsledku nepriaznivého počasia veľmi prechladol a začiatkom júla sa vrátil k rodičom do Bratislavy už veľmi chorý. Jeho zdravotný stav sa rapídne zhoršoval až nakoniec zomrel na zlyhanie obličiek v dôsledku silného zápalu.

Jedna z jeho fotografií zachytáva mladého muža s ironicko-posmutneným, ledva badateľným úsmevom, okrúhlymi okuliarmi a motýlikom, ktorý by mohol hrať hráča orchestra v nejakej dobovej filmovej snímke,“ napísal o ňom Daviel Hevier a dodal: „Na čiernobielej fotografii nevidíme jeho bledosť, ktorá ho sprevádzala hádam celým životom. »Prečo nemôžem byť červeným aj ja?« pýta sa na svoju neexistujúcu »červeň« v denníkovom zápise z 10. júna 1936. To mal pätnásť rokov. So svojím menom, ktoré tak kontrastovalo s jeho bledosťou, pracoval aj ako začínajúci autor, keď publikoval svoje prvé texty pod pseudonymom N. E. Vreč. Nie je to iba konvenčný trik začínajúceho autora, ktorý napíše svoje priezvisko odzadu, ale je v tom vyjadrený dištanc medzi autorom ako fyzickej bytosti a rozprávačom príbehu ako neviditeľnou silou vytvárajúcou novú skutočnosť.

V roku jeho predčasnej smrti po prvý raz vyšla zbierka piatich mimoriadne zrelých a vybrúsených noviel Modrá katedrála, v ktorých opakujúcim sa motívom je choroba a tušenie smrti. Rozprávanie sa odvíja nielen od reality, ale aj od predstáv a snov. Snáď aj preto ho Dominik Tatarka nazval „básnikom sujetu“. Slovenský spisovateľ Ladislav Ballek o ňom napísal: „Od detstva obdivoval spisovateľstvo. Preto aj sám písal. Najskôr len pre seba denník stredoškoláka o škole, futbale a o počasí. Neskoršie si zaznamenával aj dojmy z čítania. Objavujú sa prvky esejistické a beletristické. Prvý zo siedmich uchovaných zošitov denníka obsahuje však poviedky. Prvé? Ktovie. Zreteľne badať prudký vývin k zvnútorneniu. Za jeden z prameňov tvorby považuje nielen život, ale aj literatúru samu. Jeho filozofické reflexie nadobúdajú čoraz väčšmi nostalgický tón. Obsahujú túžbu a skepsu. Túžbu byť a napriek všetkému sa zapísať do pamäti. A skepsu? Na ňu mal dosť príčin nielen kvôli chorobe. Časy a udalosti, ktoré prežíval boli priveľmi vzdialené od jeho humanistických predstáv.“ Ján Červeň, ktorý navždy zostal autorom iba jednej knihy, sa vydania Modrej katedrály nedožil. Vyplnili sa tak prorocké slová z jednej jeho prózy: „Aj staroba je taká a nestojí za nič, preto nik by nemal byť starý.“

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Kalavská: Z ministerstva sa vrátim do nemocnice

Chcem sa vrátiť na internú kliniku, vraví ministerka zdravotníctva ANDREA KALAVSKÁ.

Polícia zasahovala u Jankovskej, zobrali jej mobil

Štátnu tajomníčku spomína aj Kočnerova komunikácia so Zsuzsovou.


Už ste čítali?