reklama

Pred štvrťstoročím som sa stal otcom

Náš prvorodený syn sa narodil presne dva a pol roka po našom sobáši. Z rôznych dôvodov sa táto udalosť stala pre mňa nezabudnuteľnou...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Písal sa rok 1992, mal som necelých dvadsaťsedem rokov. S manželkou sme bývali v nájomnom byte bez telefónu. Vtedajšia ústredňa totiž nemala dostatok voľných liniek, čo bol celkom bežný jav, ale žiadosť sme mali už podanú. Bola to doba bez mobilov, internetu, káblovej televízie.

Keď sa náš syn začal v noci z 18. na 19. februára pýtať na svet, aby z nás spravil svojich rodičov, zbehol som k susede, ktorá mala telefón, aby som zavolal sanitku. Prišla rýchlo a odviezla nás do nemocnice. Jej šofér nám odomkol výťah, ktorým sme sa vyviezli na najvyššie poschodie a tam sme zazvonili pri dverách do pôrodnice. Otvorila nám sestrička, ktorá sa už asi zabudla usmievať, a vyzvala manželku (vtedy som si myslel, že nás oboch), aby šla za ňou. Netušiac, čoho sa dopustím, som jednou nohou prekročil prah dverí do dlhej chodby. V tom okamihu som začul vetu, vyrieknutú hlasom nevrlej sestry: „Kam idete, to je sterilné prostredie!“ Zostal som zarazený ako vidly v hnoji, neschopný akejkoľvek reakcie. Dal som manželke pusu, objal som ju a vzápätí sa za ňou a jej sprievodkyňou s rachotom zavreli dvere (vždy som rozmýšľal nad tým, prečo sestričky v nemocniciach musia tak trieskať dverami, ale dodnes som nedospel k žiadnemu logickému vysvetleniu).

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Lomcovali mnou všakovaké pocity. Cítil som sa nepotrebný, odkopnutý. Za mojich čias otcovia nesmeli byť pri pôrode, ale nečakal som takýto prístup. O seba som sa nebál, aj keď predstava, že som nejaký vírus či baktéria, čo túži všetko okolo seba infikovať, ma celkom urazila. Bál som sa o manželku, ktorá mala prejsť peklom, čo sprevádza zrod nového života. Bál som sa o naše dieťa, nakoľko už vtedy som bol vďaka mojej svokre, bývalej primárky novorodeneckého oddelenia na dôchodku, dostatočne poučený o všetkých možných vývinových poruchách a deformáciách, s ktorými sa počas svojej lekárskej praxe stretla (v priebehu manželkinho tehotenstva sa mi v nestrážených okamihoch zverovala so svojimi obavami).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Neviem, ako dlho som bol pred zavretými dverami, za ktorými zmizla moja manželka. Precitol som až na slová šoféra sanitky, čo tam celý čas ticho stál. Spýtal sa ma, či chcem, aby ma odviezol domov. Súhlasil som. Cestou ma upokojoval, že bude všetko v poriadku. Doma som nevedel, čo mám robiť. Bolo po polnoci, bol som sám. Všade navôkol bolo ticho, v televízii bol k dispozícii akurát monoskop so svojím monotónnym signálom. Nepodarilo sa mi zaspať. Nedokázal som čítať. Nevedel som obsedieť. Chodil som nervózne po byte, v hlave sa mi rojili všakovaké myšlienky, ktoré občas prerástli do obludných rozmerov. Tá bezmocnosť ma ubíjala.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

O šiestej hodine ráno som unavený nastúpil do autobusu a odišiel som do školy (vtedy som učil na Gymnáziu v Novákoch), netušiac, že sa nám narodil zdravý syn a že obaja sú v poriadku. Túto informáciu mi prišla zvestovať školníčka priamo do triedy, kde som mal hodinu chémie. Zaplavil ma pocit nesmierneho šťastia a radosti, smial som sa, do očí sa mi tlačili slzy. Musel som odísť z triedy, aby som sa spamätal.

Hneď, ako som sa vrátil domov, išiel som za manželkou do nemocnice. Vyšiel som pešo na najvyššie poschodie a na konci schodišťa, ktorým sa vstupovalo na veľkú chodbu pred oddelením, na ktorom ležala, som narazil na zamknutú mrežu. Poprosil som jednu pani, čo tadiaľ prechádzala, či ju nemôže zavolať. Pokiaľ som na ňu čakal, na stene vedľa tejto mreže som si prečítal text na tabuli približne tohto znenia: „Z rozhodnutia zboru povereníkov je zakázané nosiť na oddelenie kvety“. Manželka prišla o chvíľu a povedala mi, že mám zísť o jedno poschodie nižšie, kde po mňa príde nejaká sestrička, aby mi ukázali nášho syna. Tak sa aj stalo. Sestrička ma odviedla do nejakého skladu alebo niečoho podobného, kde boli staré skrine (doslova nesterilné prostredie), kam za mnou priviedla moju manželku s bábätkom v náručí. Bol to jeden z najkrajších okamihov v živote.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

O osemnásť mesiacov sa scenár zopakoval. Keď sa na svet prihlásil náš druhý syn (opäť v noci), už sme mali telefón a tentoraz som manželku do pôrodnice nemohol sprevádzať, lebo som sa musel postarať o toho prvého. Mreža už nebola zamknutá, mohol som ju navštíviť priamo na izbe a naše druhé dieťa mi neukazovali pokútne v prachom zapadnutej miestnosti. Ale tabuľa, oznamujúca rozhodnutie povereníkov z päťdesiatych rokov, tam ešte stále visela...

Jaroslav Perniš

Jaroslav Perniš

Bloger 
  • Počet článkov:  14
  •  | 
  • Páči sa:  0x

učiteľ fyziky a chémie so záujmom o históriu európskeho stredoveku, čo rád odkrýva zabudnuté príbehy slávnych kráľov a kráľovien z dávnych čias Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu