Osudná septembrová noc

Autor: Jaroslav Perniš | 16.11.2016 o 22:01 | Karma článku: 2,12 | Prečítané:  360x

Krátky, no mimoriadne dramatický životný príbeh uhorského princa, do ktorého osudu tragickým spôsobom zasiahli iní.

Bol ešte malý chlapec, keď sa jeho otec, uhorský kráľ Karol Róbert z Anjou, pustil po takmer tridsiatich rokoch do uskutočňovania ctižiadostivého plánu. Rozhodol sa priblížiť ho k trónu svojho strýka, neapolského kráľa Róberta Múdreho, a to prostredníctvom manželstva s jeho najstaršou vnučkou Janou. Týmto spôsobom chcel napraviť krivdu spred desaťročí, spáchanú na ňom samom v čase detstva, ktorá vyvolala medzi ním a jeho strýkom nevraživosť, zlobu, možno i nenávisť. Chcel Ondrejovi dopriať korunu, ktorú jemu odopreli. Obaja králi postupovali mimoriadne obozretne, ako keby budovali klenbu gotického kostola. Veľmi opatrne kládli kameň ku kameňu, vztyčovali jeden pilier vedľa druhého. Chrám napriek čiastkovým nezdarom pozoruhodne rástol. A keď už sa jeho majestátne veže pyšne týčili až do neba a chýbal azda len posledný kameň v oblúku nad vstupným portálom, prišiel nečakaný zlom. Stavba, ktorá mala symbolizovať zmierenie znepriatelených vetiev vznešeného rodu, dlho nevydržala. Onedlho po ich smrti začala ešte vlhká chrámová klenba praskať a lámať sa. Piliere tento tlak nevydržali, zrútili sa a v ich troskách nečakane našiel mladý princ svoj predčasný hrob.

Traduje sa, že leví podiel na jeho tragickej smrti mala jeho manželka, neapolská kráľovná Jana, jedna z najprotirečivejších osobností nielen dynastie Anjouovcov, ale i celej stredovekej Európy 14. storočia. Osud jej doprial štyridsať rokov vlády naplnených nepokojmi, nebezpečenstvami i pohromami najrôznejšieho druhu. Keď zomierala, mala za sebou štyri nie veľmi vydarené manželstvá, smutné spomienky na tri deti, čo skonali v útlom veku, ale najmä ťažké obvinenie z vraždy prvého muža. Násilná smrť, ktorá ukončila jej strastiplnú pozemskú púť a zavŕšila tak búrlivý a v mnohých smeroch aj škandalózny život, bola preto priam symbolická. Mnohí ju považovali za pyšnú a ctižiadostivú, bažiacu po svetskej sláve viac, než bolo ľudsky únosné. Pripisovali jej priveľmi spupnú a závistlivú povahu. Tvrdili, že nevedela strpieť vo svojom okolí nikoho seberovného a schopného vládnuť, že nedovolila nikomu, aby sa podieľal významnejším spôsobom na jej vláde. Mnohí v nej videli ľahkovážnu ženu, ktorá sa bez akýchkoľvek škrupúľ oddávala nedovoleným ľúbostným vzťahom a nezastavila sa pred žiadnou prekážkou, dokonca ani pred zločinom. Viacerí ju obviňovali z toho, že dobrovoľne zaujala v svete mužov pozíciu, aká podľa verejnej mienky tých čias príslušníčke jej pohlavia neprislúchala.

Pri vyšetrovaní kriminálneho činu sa od nepamäti používa postup založený na hľadaní odpovedí na niekoľko základných otázok. Skúma sa charakter zločinu, kedy a kde ho spáchali, kto, ako a čím ho vykonal, a najmä motívy, ktoré jeho aktérov k nemu viedli. Aby sme tieto odpovede našli, musíme začať najskôr tým, čo o Ondrejovej vražde prezrádzajú stredoveké pramene. Samotnú udalosť možno v jej základných rysoch zrekonštruovať s dostatočnou presnosťou nielen vďaka rozprávaniu kronikárov, ale aj pomocou stôp, ktoré sú ukryté v dobovej korešpondencii. V liste benátskeho dóžu z 28. septembra 1345 môžeme čítať: „Ondrej zomrel nie dobrou smrťou.“ Mantovský vyslanec v Benátkach zasa vo svojej depeši z 26. novembra 1345 informoval svojho pána o zvestiach, ktoré kolovali o tragickom Ondrejovom konci. Uvádza sa v nej, vraj v Benátkach sú presvedčení o tom, že vraždu uhorského princa má na svedomí jeho manželka. I mnohí kronikári majú celkom jasno v tom, kto stál za touto násilnou smrťou. Uhorský kronikár magister Ján zo Šarišských Sokoloviec napísal: „Prihodilo sa smutné a mimoriadne nešťastie, a to smrť niekdajšieho slávneho kniežaťa pána Ondreja.“ V oveľa ostrejšom a nepriateľskejšom tóne sa nesie správa z Kroniky anonymného autora, ktorý bez akýchkoľvek okolkov a škrupúľ za vrahyňu označuje priamo neapolskú kráľovnú Janu, adresujúc jej nasledovné výčitky a obvinenia: „Hľaď, premýšľaj a pouvažuj, čo si zavinila, aký zločin si spáchala! Zahubila si svojho manžela a pána, život si pritom zničila, pošpinila si svoju slávu, ublížením Majestátu dopustila si sa zločinu. Zavraždila si urodzeného a ušľachtilého mladíka, navyše kráľovského syna, prebodla si spravodlivého a nevinného, zabila si toho, čo mal podľa práva kraľovať, a dopustila si sa bratovraždy. Neostýchala si sa vykonať všetky tieto také ohromujúce zlá, väčšie než zločinnej Izabely a krutejšie než vrahyne Medey!“

K samotnému zločinu došlo v mestečku Aversa asi pätnásť kilometrov severne od Neapola, v kráľovninej rezidencii susediacej s kláštorom celestínov San Pietro a Maiella. Kráľovná Jana sem prišla v sprievode svojho manžela začiatkom septembra 1345. Ich apartmán sa nachádzal na prvom poschodí budovy a pozostával z dvorany s výhľadom do záhrady spomínaného kláštora a z jednej alebo dvoch ďalších miestností (v tomto nie sú pramene jednotné), kde spali Jana a Ondrej. V inkriminovaný deň, 18. septembra, sa podľa mienky kronikárov nedialo nič zvláštne. Po poludňajšom odpočinku sa Ondrej vydal do ulíc v sprievode „zradcov“, ktorí „horší od Židov boli s ním v tento deň na veľkolepej slávnosti, jazdili s ním cez mestečko na koňoch a počas celého dňa sa veselili“. Iný kronikár konštatuje, že po výdatnom obede „sa začali veľké slávnosti, na ktorých sa zúčastnil Ondrej bez kráľovnej a ďalší zradcovia“.

Vraždu spáchali v noci z 18. na 19. septembra pod rúškom tmy, niekoľko hodín nato, ako sa Ondrej a Jana uložili do postele. Väčšina kronikárskych správ hovorí o tom, že mladý princ spal, keď ho vyvolali z jeho komnaty. No líšia sa v zámienke, ktorú sprisahanci použili, aby ho vlákali do vopred pripravenej pasce. Podľa niektorých ho vraj zobudili preto, že prišli pápežské buly, týkajúce sa jeho korunovácie, iní hovoria len o dôležitých správach z Neapola. Našli sa aj takí, ktorí nehovoria nič o konkrétnom dôvode, ale iba konštatujú, že sprisahanci sa neodbytne domáhali rozhovoru s ním. Niektorí kronikári napísali, že ho vylákali von a jednoducho mu oznámili nejakú zábavu, kratochvíľu, rozptýlenie. No iní zasa tvrdia, že sprisahanci predstierali prudký spor a hádku, zatiaľ čo komplic, ktorý sa nachádzal v Ondrejovej blízkosti, ho mal vylákať kričaním, že sa tam vonku práve zabíjajú. Nech už bola zámienka, ktorú sprisahanci použili, akákoľvek, splnila svoj cieľ. Netušiac žiadnu zradu a nebezpečenstvo vstal mladý princ z postele, narýchlo sa obliekol a bez najmenšej známky podozrenia náhlivo vyšiel von zo svojej izby, pričom sa za ním zatvorili dvere. Len čo prešiel cez ich prah, chytili ho za vlasy aj za ústa, aby nekričal, a snažili sa ho odvliecť. Neozbrojený a sotva oblečený Ondrej sa bránil zo všetkých síl a jednému z útočníkov dokonca údajne pohryzol ruku. Podarilo sa mu na chvíľu vymaniť zo zovretia útočníkov. Chcel ujsť do svojej izby, ale dvere sa nedali otvoriť. Vrahovia sa naňho opäť vrhli. Po kopancoch do brucha upadol Ondrej do bezvedomia. Potom mu obkrútili okolo krku povraz a uškrtili ho. Jeho telo so známkami veľkého fyzického násilia vyhodili cez okno do priľahlého kláštorného parku.

Traduje sa, že ho chceli zakopať alebo hodiť do hlbokej studne, aby ho nikto nenašiel a aby vzbudili dojem, že na radu svojich verných opustil kráľovstvo... Dôvod, prečo to neurobili, bol prozaický. Znenazdajky sa objavilo svetlo a silueta neznámej postavy, ktorá ich vyrušila. Nezostalo im nič iné, len dať sa na útek a nechať zohavené telo svojej obete pohodené v tráve. Tou osobou bola Izabela, Ondrejova „dojka, dobrá a ctihodná pani“, ktorá sa ho vybrala hľadať, vyrušená z nočného pokoja nezvyčajným hlukom a hurhajom, ktorý k nej doľahol zo vzdialenej chodby. Potom už nabrali udalosti prudký spád. Keď dojka podišla bližšie k ležiacemu princovi, zistila, že je mŕtvy. Pohľad, ktorý sa jej naskytol, musel byť strašný, nakoľko ho „našla zahrdúseného v blízkosti múru spomínaného parku“. Jeho mŕtve telo a viditeľné stopy násilia vypovedali o strašnom utrpení, ktorému ho vystavili. Vytrhané chumáče vlasov, rozdriapaná tvár, skrvavené nozdry, pery so stopami po železných rukaviciach, hrdlo skrvavené od povrazu, ktorým ho škrtili, v ústach kus mäsa vytrhnutý z ruky, čo ho dusila, stopy silných úderov na hrudníku, dokaličené brucho...

Otázkou zostáva, ako sa správala v osudnú noc kráľovná Jana. V tejto záležitosti si správy jednotlivých kronikárov navzájom protirečia. Keď na dvere ich izby zaklopal sprisahanec, poverený vylákať mladého princa von, zobudila sa aj ona. Jedna skupina kronikárov tvrdí, že práve ona ho nabádala, aby šiel zistiť, čo sa deje, zatiaľ čo druhá zasa konštatuje, že sa ho snažila zo všetkých síl zadržať. No existujú aj správy, podľa ktorých manželia nemali spoločnú izbu. Túto indíciu potvrdzuje informácia z jednej pápežskej listiny, kde sa píše, že Ondreja zavraždili „jeho komorníci a tí, čo sa s ním zdržiavali a odpočívali v tej istej komnate“, čiže je pravdepodobné, že nemohlo ísť o izbu, kde mala spať tehotná kráľovná.

Oficiálna verzia neapolského dvora obsiahnutá v liste Florenťanom, ktorý dala napísať kráľovná Jana 22. septembra 1345 v Averse, tvrdí niečo iné. V neskorú nočnú hodinu osudného dňa Ondrej sám a dobrovoľne opustil komnatu, kde spal so svojou manželkou, a odišiel do priľahlého parku, susediaceho s kráľovskou rezidenciou. Z dikcie tohto listu je zrejmé, že sa to nestalo po prvý raz. Jeho pisateľka tvrdí, že sa správal neopatrne, ba dokonca nerozvážne, pričom podčiarkuje skutočnosť, že nielen tu, ale aj inde mal vo zvyku veľmi často odchádzať v podozrivú nočnú hodinu von, nepočúval pritom rady nikoho a nasledoval iba túžby svojho mladého tela.

Bola Jana vinná z vraždy svojho manžela? Mnohí boli od samého začiatku o tom presvedčení. Jedným z nich bol i mantovský vyslanec, ktorý v liste, datovanom 26. novembra 1345 v Benátkach, napísal: „V skutočnosti sa (vraždy) neapolského kráľa dopustila jeho manželka – napríklad Benátčania to pokladajú za isté – všetko si totiž pripravila takým spôsobom, že v jednu noc ktorýsi syn pána Ľudovíta z Kalábrie tohto (Ondreja) vytiahol z postele, tvrdiac, že prišli listy z kúrie, týkajúce sa jeho korunovácie, a to bolo príčinou, že on sám, čakajúc túžobne na tento okamih, vyšiel z komnaty; z tohto dôvodu tentohľa naničhodník naňho veľmi naliehal a nabádal ho, aby prišiel z komnaty hore na balustrádu, ktorá bola nad záhradou a (tam) mu dal ruku na ústa a iní nemenovaní mu dali slučku (na krk) a nechali ho visieť zo spomínanej balustrády, až pokiaľ nebol mŕtvy a potom ho nechali so slučkou (na krku) spadnúť do zmieňovanej záhrady. A akási nám (neznáma) dojka vyšla von, a keď sa potom vrátila ku kráľovnej, povedala jej: »Nášho kráľa nám dokatovali!« A neovládajúca sa kráľovná si obliekla vdovské šaty, ktoré mala pripravené. A vyššie spomínaného syna pána Ľudovíta lapili, a hoci chcel rozprávať, vytrhli mu jazyk, odrezali tiež nos s perami, aby nemohol viac rozprávať, a obesili ho.“ V tomto duchu zaznamenali hroznú udalosť aj kronikári. Jeden z nich napísal, že kráľovná Jana a jej pomáhači v Averse Ondreja „vrhli do tlamy krutej smrti“.

Určite je zaujímavé pýtať sa, či na verejnosť neprenikli aspoň útržkovité správy a informácie o chystanom sprisahaní. Možno, že Ondrej vedel o pripravovaných úkladoch a jednoducho ich podcenil. Naznačuje to správa z Kroniky anonymného minoritu, kde sa v tejto súvislosti píše: „Od mnohých sa mu síce dostalo do uší podozrenie, že mu manželka ukladá o život, jednako vzhľadom na svoju nevinu a jej ťarchavosť nechcel tomu veriť.“ To, že sa cítil v Averse bezpečný, potvrdzuje ešte jedna skutočnosť. Povedané slovami kronikára, Uhrov, pod ktorých ochranu ho zverila jeho matka, „poslal v čase a v hodinu vraždy do ich príbytkov sám Ondrej“.

Správa o násilnej smrti Janinho manžela sa rozšírila po celom kráľovstve rýchlosťou svetla. Do Aversy prúdili od skorého rána húfy zvedavcov. Atmosféra v nej sa dala krájať nožom. Bola smutná a nepokojná zároveň. Ozýval sa nárek, ale aj volanie po pomste. Kráľovná v sprievode svojich ľudí narýchlo opustila miesto, kde zabili jej muža. Notár Dominik z Graviny napísal vo svojej kronike, že s nikým sa nerozprávala, mala sklonenú hlavu a oči bez sĺz, na nikoho nehľadela a jej tvár pokrýval rumenec. Mnohí jej vyčítali, že neplakala, že dostatočne nelamentovala a nehorekovala nad tragickým Ondrejovým osudom. „Zanechajúc tam svojho mŕtveho manžela,“ poznamenáva uštipačne kronikár, „odišla neodkladne do iného príbytku, pobyt v ňom malo predĺžiť jej zlé svedomie, lebo sa obávala toho, či ju ľudia nezabijú“. Do Aversy neprišli iba zvedavci, ktorí násilnú smrť mladého princa považovali za významnú udalosť s príchuťou senzácie a škandálu, ale aj viacerí členovia neapolskej kráľovskej rodiny a predstavitelia šľachty a duchovenstva, ktorí sa pobrali „k telu nešťastného vojvodu a so sklonenou hlavou nad ním nariekali“. Ešte v ten istý deň ho previezli do Neapola. Pohreb sa konal 20. septembra v starobylej katedrále „Keď jeho telo prenášali pochovať do Neapola, celé mesto sa mu zbiehalo v ústrety ako na pohreb k svojmu synovi a všetci ho v bezútešnom žiali oplakávali,“ napísal kronikár.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Žili v slávnej vile, no nikdy sa do nej nevrátili

Filmár David Cysař pátra po histórii svojich blízkych, ktorých za vojny obrali o unikátnu vilu. Stavbu od Adolfa Loosa otvoril verejnosti.

PRIMÁR

Od štyridsatky po sedemdesiatku. Ako sa mení sexualita?

Kvalita závisí od psychiky milencov.


Už ste čítali?