reklama

Boj o slovo

Príbeh o tom, ako z toho, že jedna žena odmietla osloviť druhú, vznikla diplomatická kauza s nádychom medzinárodného škandálu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

„Pane, nikdy nezabudnem, že ste boli strojcom môjho šťastia,“ povedala štrnásťročná arcivojvodkyňa Mária Antoinetta vojvodovi de Choiseul, ktorý mal leví podiel na vytvorení rakúsko-francúzskej aliancie, keď 14. mája 1770 vystúpila v lese neďaleko Compiègne z koča, aby sa po prvý raz stretla so svojím nastávajúcim manželom, budúcim Ľudovítom XVI. Jeanne, grófka du Barry, oficiálna milenka Ľudovíta XV., tam vtedy nebola. Nevestu francúzskeho dauphina uvidela až v predvečer jej svadby na zámku La Muette, kde sa spolu s ďalšími pozvanými hosťami zúčastnila slávnostnej večere, zorganizovanej kráľom. Pozornosti Márie Antoinetty neunikla krásna žena, čo sa na ňu milo usmievala. Keď sa spýtala svojej prvej dvornej dámy, aká je úloha tejto pre ňu zatiaľ neznámej krásky na kráľovskom dvore, tá jej po chvíli váhania stručne odpovedala: „Baviť kráľa!“ Nič netušiaca novopečená dauphinka na to odvetila: „V tom prípade sa stanem jej najväčšou sokyňou.“

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Netrvalo dlho a pochopila, prečo sa objavili po jej slovách na tvárach okolo sediacich hostí škodoradostné úsmevy. O vysvetlenie spoločenského prešľapu, akého sa vtedy nevedomky a nechtiac dopustila, sa veľmi skoro postarali s patričným komentárom Mesdames – trio kráľových zatrpknutých dcér, ktoré sa nikdy nevydali a ktorých spoločnosť takmer nikto nevyhľadával. Neskúsenú korunnú princeznú si vzali pod svoje ochranné krídla, aby dosiahli jeden konkrétny cieľ – odstrániť nenávidenú otcovu favoritku z Versailles. A Mária Antoinetta sa nechala vlákať do osídiel bizarnej frašky, stanúc sa obeťou vyčerpávajúcej a zbytočnej ženskej vojny. Tú nezainteresovaní pozorovatelia považovali za jednoznačný dôkaz zvráteného dvorského myslenia z konca panovania Ľudovíta XV. Obyčajný pohľad, nevinné mlčanie, nevhodne vyslovená veta či nepatrný úsmev, to všetko v tých časoch mohlo rozpútať nemilosrdný zápas s nepredvídateľnými dôsledkami. Aj ten najmenší a najbezvýznamnejší konflikt dokázal prerásť do sporu obludných rozmerov. A versailleské publikum zošnurované nezmyselnými pravidlami etikety sa len lačno prizeralo a keďže nechcelo prísť o zábavu a predstavenie v priamom prenose, občas priložilo polienko do pahreby, aby oheň nezhasol, ale poriadne sa rozhorel.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

O čo vlastne šlo? Sobášom s následníkom francúzskeho trónu sa stala Mária Antoinetta najvyššie postavenou ženou spoločnosti. Keďže Ľudovít XV. bol vdovec, zaujala miesto kráľovnej. Mladá arcivojvodkyňa si zakladala na svojom vznešenom pôvode a svoj status si napriek nízkemu veku plne uvedomovala. Veľmi ťažko sa vyrovnávala s komplikovanými pravidlami dvorského života, preto sa nemožno diviť, že podľahla našepkávaniu vojvodu de Choiseul a zlomyseľným rečiam a huckaniu kráľových dcér a odmietla vziať na milosť ženu, čo sa honosila titulom oficiálnej milenky Ľudovíta XV. a bola nezákonnou vládkyňou jeho postele. Pyšná a tvrdohlavá Mária Antoinetta grófku du Barry nenávidela. V liste adresovanom matke ju nazvala „najhlúpejšou a najbezočivejšou stvorou“ či „nenapraviteľnou pobehlicou, ktorá dokáže vzkriesiť k životu i mŕtveho“.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Mária Antoinetta
Mária Antoinetta (zdroj: portrét kráľovnej od Élisabeth Louise Vigée Le Brun)

 Priepasť medzi oboma ženami sa prehĺbila najmä vtedy, keď Ľudovít XV. poslal do vyhnanstva vojvodu de Choiseul. Aj keď podiel kráľovej favoritky na vypovedaní všemocného ministra nebol rozhodujúci, Mária Antoinetta ju z jeho pádu priamo vinila. Zbraň, s ktorou začala proti nej bojovať, jej poskytla všadeprítomná dvorská etiketa, ktorá nekompromisne zväzovala všetkých aktérov versailleského divadla. Podľa jej neúprosných pravidiel nesmela nižšie postavená dáma ako prvá osloviť vyššie postavenú dámu. A tá zasa nemusela, ak nechcela, prihovoriť sa nižšie postavenej dáme. Manželka budúceho kráľa preto nevenovala milenke súčasného kráľa jediný pohľad, jediné slovíčko. Keď sa náhodou stretli, vzhľadom na spoločenský význam oboch žien to bolo pomerne často, atmosféra bola taká hustá, že sa dala krájať nožom. Zatiaľ čo jedna z pozície svojho postavenia nechávala druhú dúfať, že ju osloví, tej druhej zasa nezostávalo nič iné, len trpezlivo čakať a prejavovať povinnú úctu chladnej, povýšeneckej a neprístupnej „malej ryšani“, ako ju v návale zlosti a bezmocnej zúrivosti v súkromí zvykla nazývať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nielen uštipační dvorania sledovali tichú vojnu oboch žien. Tvrdohlavosť a neústupčivosť rakúskej arcivojvodkyne začala byť na ťarchu i samému Ľudovítovi XV. a dokonca aj cisárovnej Márii Terézii, ktorá sa obávala o dcéru, čo vyjadrila v liste, adresovanom grófovi de Mercy, rakúskemu vyslancovi na francúzskom dvore: „Kráľ voči nej údajne vystupuje rezervovane a chladne preto, že sa postavila proti jeho favoritke.“ Z poverenia oboch panovníkov mal nájsť východisko z tohto bludného kruhu, nakoľko z obyčajnej ženskej rivality sa v danej chvíli stala medzinárodná kauza, vyžadujúca si diplomatické riešenie.

Mária Antoinetta vedela, že matka nesúhlasí s jej konaním a že sa vďaka nemu ocitla vo veľmi chúlostivej situácii. Táto veriaca žena s puritánskymi sklonmi netrpela na svojom dvore žiadne ženy typu grófky du Barry, no tentoraz musela uprednostniť politiku pred morálkou a požiadať vlastnú dcéru, aby vzala na milosť milenku starého otca svojho manžela. „Odoprieť zdvorilosť ľuďom, ktorých kráľ postavil na určité miesto, alebo uviedol do svojej spoločnosti, znamená ublížiť jemu samému,“ odkázala jej. Mária Antoinetta sa vzpierala, odmietala dobre mienené matkine rady či rady jej vyslanca a tvrdošijne trvala na svojom, že s „tou ženskou“, ako opovržlivo nazývala grófku du Barry, nikdy neprehovorí. Situácia začala byť skutočne vážna, keď sa do riešenia tejto trápnej situácie, na ktorej sa bavila už celá Európa, vložil nakoniec sám Ľudovít XV. Pozval k sebe grófa de Mercy a povedal mu: „Až do tejto chvíle ste boli vyslancom cisárovnej, buďte teraz aspoň na nejaký čas i mojím vyslancom.“ Následne ho požiadal, aby využil všetku svoju autoritu a primäl manželku jeho vnuka k zmene postoja voči jeho favoritke. Pripustil, že ju má úprimne rád, považuje ju za rozkošnú, ale aj príliš impulzívnu, nakoľko ju jej manžel nedokáže vhodne usmerniť. Vyjadril ľútosť nad tým, že sa nedokázala vyhnúť nástrahám a intrigám niekoľkých dvoranov, majúc tým na mysli najmä vlastné dcéry, a stúpencov vypovedaného vojvodu de Choiseul.

Gróf de Mercy si uvedomoval všetky ťažkosti, na ktoré mohol pri riešení tohto delikátneho problému naraziť, no nezostávalo mu nič iné, len sa oň pokúsiť. Navštívil Máriu Antoinettu a tlmočil jej nielen matkino káranie a dohováranie, ale aj kráľovu nespokojnosť. Upozornil ju, že škandál, vyvolaný jej zjavným a zámerným ignorovaním grófky du Barry, prekročil už dávno múry Versailles a nadobudol obrovské rozmery, pričom začal ohrozovať dokonca aj politické záujmy jej rodného Rakúska. Mladá arcivojvodkyňa nakoniec ustúpila.

Grófka Jeanne du Barry
Grófka Jeanne du Barry (zdroj: portrét kráľovej milenky od Élisabeth Louise Vigée Le Brun)

Prvý pokus nevyšiel napriek dokonale pripravenému scenáru, keďže sa z neho takmer okamžite stalo verejné tajomstvo. V určený večer sa rakúsky vyslanec zhováral s kráľovou favoritkou, ku ktorej sa akoby náhodou približovala v sprievode svojich dám Mária Antoinetta, pripravená dodržať daný sľub. Všetci s napätím sledovali, čo sa bude diať. Lenže dlho očakávaný okamih neprišiel. Na scénu totiž bez varovania vstúpila princezná Adelaida, najstaršia dcéra Ľudovíta XV. Tá nahlas a zreteľne, aby to každý počul, vyhlásila na adresu zmätenej Márie Antoinetty: „Je čas! Musíme ísť k mojej sestre Viktórii, máme tam schôdzku s kráľom.“ Všetci účastníci tejto scény zostali ako obarení. Arcivojvodkyňa sa nezmohla na slovo a bez odporu sa nechala odviesť. Jeanne du Barry, neschopná akejkoľvek reakcie a vystavená verejnej potupe a najmä posmechu, ktorý sa zračil na tvárach mnohých svedkov tejto udalosti, bezmocne dusila v sebe zlosť a rozčarovanie. Ľudovíta XV. tento incident rozladil. „Ako vidím, pán de Mercy,“ povedal nahnevane rakúskemu vyslancovi, „vaše rady nemajú žiaden pozitívny vplyv, preto treba, aby som zasiahol sám“.

Situácia bola už veľmi vážna, a preto sa rozhodla do tohto sporu vstúpiť priamo sama cisárovná Mária Terézia. A čo vo svojom káravom liste vyčítala nespokojná matka vzdorovitej dcére? V prvom rade najmä skutočnosť, že až príliš podlieha vplyvu kráľových dcér, ktoré nikto nemal rád a ktoré si nikdy nedokázali získať rešpekt a náklonnosť vlastnej rodiny či verejnosti. Vodopád výčitiek a kritiky nemal konca kraja. Dala jej jasne najavo, že už nemôže a nechce ďalej mlčať a musí ju upozorniť na to, že ak sa nespamätá, bude nešťastná, upadne do kráľovej nemilosti a stane sa obeťou ústrkov a intríg nepriateľov, čo jej budú ustavične znepríjemňovať život na francúzskom dvore, nehovoriac o politických následkoch jej detinského správania sa. „Musíte iba akceptovať grófku ako dámu, čo je členkou dvora a patrí do kráľovej spoločnosti,“ napísala jej Mária Terézia a pokračovala v poučovaní: „Vy ste jeho prvá poddaná. Dlhujete mu poslušnosť a oddanosť. Vy musíte dvoru a dvoranom ukázať, že vôľa ich pána sa plní. Keby od vás očakávali niečo ponižujúce či príliš dôverné, ani ja a ani nikto iný by sme vám neradili, aby ste poslúchli, no tu ide o bezvýznamné slovko, pohľad, nie kvôli tej dáme, ale kvôli vášmu starému otcovi, vášmu pánovi, vášmu dobrodincovi.“

Kanonáda argumentov a výčitiek autoritatívnej matky nakoniec zabrala a Mária Anoinetta kapitulovala. Gróf de Mercy opäť pripravil scénu. Všetko sa to malo odohrať na rannej audiencii v komnatách princeznej 1. januára 1772. Jeanne du Barry prešla hustým davom dvoranov, zastavila sa pred Máriou Antoinettou a zložila jej predpísanú dvorskú poklonu. Tá sa najskôr prihovorila inej dáme, potom sa so strojeným úsmevom obrátila k favoritke a vyriekla dlho očakávané slová: „Dnes je vo Versailles veľmi veľa ľudí.“ Tým sa oficiálne predstavenie zavŕšilo.

Duel dvoch žien sa skončil. Zápas o slovo sa dočkal rozuzlenia. Aspoň navonok. Jeanne du Barry triumfovala. Dosiahla víťazstvo, ale bolo to víťazstvo s trpkou príchuťou. Možno sa ho aj trochu zľakla, možno uvažovala, či by nebolo rozumnejšie opatrne ustúpiť z tohto bizarného bojiska a pokúsiť sa o uzavretie mieru alebo aspoň prímeria. Bola dosť inteligentná na to, aby pochopila, že jej súčasná moc a vplyv na kráľa budú trvať len dovtedy, pokiaľ on bude žiť. A čo bude potom? Tá, čo ju urazila a od ktorej v tomto okamihu dosiahla zadosťučinenie, zasadne spolu so svojím manželom na francúzsky trón a všetko jej nemilosrdne spočíta. Mária Antoinetta znášala porážku veľmi ťažko. Pod tlakom Márie Terézie a Ľudovíta XV. sa musela skloniť a ponížiť pred ženou, ktorá v jej očiach zosobňovala zlo. Roztrpčene napísala matke a oznámila jej: „Jeden raz som sa jej prihovorila, ale som rozhodnutá a pri tom zostanem, že táto žena už odo mňa nebude nič viac počuť.“ 

Jaroslav Perniš

Jaroslav Perniš

Bloger 
  • Počet článkov:  14
  •  | 
  • Páči sa:  0x

učiteľ fyziky a chémie so záujmom o históriu európskeho stredoveku, čo rád odkrýva zabudnuté príbehy slávnych kráľov a kráľovien z dávnych čias Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu