Jej meno podľa mnohých súčasníkov symbolizovalo škandál, jej prítomnosť priam vyzývala k hriešnym myšlienkam. Už za života sa stala synonymom márnotratnosti, ľahkomyseľnosti, márnivosti, záhaľky či sexuálnej neviazanosti. Narodila sa ako jednoduché dievča z ľudu, čo vďaka svojej kráse, pôvabu, ambíciám a neskonalej túžbe po bohatstve dokázalo i za cenu, že sa z nej stane žena pochybnej povesti, preniknúť do najvyšších spoločenských vrstiev. Vymenila dedinskú biedu a prostredie parížskych nevestincov za veľkolepý palác vo Versailles, aby sa podieľala na kráľovskom majestáte starnúceho a nudiaceho sa kráľa, užívajúc si niekoľko rokov plnými dúškami blahobyt a prepych, akými ju obklopil. Od detstva sa snažila vyhnúť nepriaznivému osudu, ktorý jej predurčoval nízky pôvod. Prežila nádherné chvíle slávy a triumfu, ale aj trýznivé okamihy hlbokého smútku a zatratenia. Nakoniec prišla o všetko, o čo bojovala, a to, čo dosiahla, sa stalo príčinou jej nešťastia a krutého pádu. Mnohí tvrdili, že zradila svoj pôvod, a preto skončila pod ostrím gilotíny. Ona to tak necítila. V jednom zo svojich listov napísala: „Vyčítajú mi bahno, z ktorého som povstala? Ale aspoň som povstala.“
Proces s Jeanne, grófkou du Barry, sa začal 6. decembra 1793. Verejný žalobca ju predstavil v tých najčernejších farbách, robiac z nej hanebnú konšpirátorku a prostitútku: „Pred vami stojí táto Lais povestná neviazanými mravmi, bezuzdným a zhýralým životom, zdieľajúca iba vďaka svojej roztopašnosti osud despotu, ktorý obetoval bohatstvo a krv ľudu svojej neresti a túžbe po rozkoši. Nemali by ste si všímať jej škandalózny a hanebný vzostup, čo ju priviedol medzi sprosté a nečestné pobehlice. Máte rozhodnúť, či táto z ľudu pochádzajúca Messalina, ktorá zbohatla a viedla rozmarný život v prepychu za cenu utrpenia, potu a krvi celého národa, splácajúceho daň za jej skazenosť, a po tyranovej smrti bola vylúčená z prostredia, do ktorého sa dostala len zásluhou svojich zločinov, sa podieľala na sprisahaní proti slobode a vláde ľudu.“
Jeanne du Barry nemala šancu. Verdikt – trest smrti – vyniesli 7. decembra. Popraviť ju mali na druhý deň o jedenástej hodine dopoludnia. Mala päťdesiat rokov a stále veľkú chuť do života. Poslednú noc strávila v Conciergerie, kde sa úplne zúfalá pokúsila využiť ešte jednu šancu, ako sa zachrániť. Vyhlásila, že výmenou za milosť prezradí miesta v parku svojho zámku v Louveciennes, kde zakopala šperky a iné vzácne predmety. Jej priznanie síce oddialilo popravu o niekoľko hodín, no nezachránilo ju. Do poslednej chvíle bola presvedčená, že je nevinná a že prezradením úkrytu svojich klenotov si zachráni život. Verila. Dúfala. Nestihla a nechcela sa pripraviť na smrť, lebo myšlienku na ňu si vôbec nepripúšťala. Sudcovým slovám o tom, že je „najvyšší čas podrobiť sa výroku spravodlivosti a odvahou napraviť hanbu minulého života“ nechcela porozumieť a keď zočila kata, ktorý po ňu prišiel, „zhlboka si vzdychla, zakryla si oči šatkou a pokľakla so zvolaním: »Nechcem! Nechcem!«“. Bránila sa, keď jej strihali vlasy, vzdorovala, keď jej za chrbtom zväzovali ruky, čo ju nútilo k neprirodzenému, otrockému postoju.
Počas prevozu z Conciergerie na miesto popravy, kde bolo vztýčené lešenie s gilotínou, plakala, kričala, nariekala, volala na zvedavcov, zhromaždených pozdĺž cesty a sledujúcich túto smutnú kavalkádu: „Dobrí občania, vysloboďte ma, som nevinná! Som z ľudu ako vy, dobrí občania, nenechajte ma zomrieť!“ Posledné okamihy života bývalej kráľovskej metresy zaznamenal aj ten, kto definitívne ukončil jej pozemské trápenie. Parížsky kat Charles Henri Sanson. Z jeho spomienok vyberáme: „Pani du Barry na chvíľu prestala kričať a jej temne brunátna tvár zbledla. Otrasy káry s ňou pohadzovali, akoby bola mŕtva. Určite by bola najmenej desaťkrát spadla, keby ju nepodopieral môj syn. Občas sa ku mne obracala a hovorila: »Vy ma neusmrtíte, povedzte, že nie!« Zuby jej drkotali a hlas, vychádzajúci z hrdla, bol drsný a prerývaný. Bolo mi do plaču ako ostatným, snažil som sa premôcť dojatie, ale nikdy mi cesta netrvala tak dlho. Poradil som jej, aby sa modlila, že ju modlitba posilní. No nespomínala si na žiadnu a len ustavične opakovala: »Bože môj! Bože môj! Bože môj!« Potom sa znovu začala dovolávať súcitu občanov.“
Keď kára s ňou dorazila na miesto určenia, bola už polomŕtva od strachu a hrôzy. Museli ju z nej doslova vyniesť. Len čo ucítila na tele dotyk cudzích rúk, začala sa znovu vzpierať a úpenlivo prosiť: „Ešte chvíľku, pán kat, prosím, ešte chvíľočku!“ Stále mala v sebe toľko síl, že trvalo niekoľko minút, kým ju dostali jeho pomocníci na plošinu lešenia. Pripútali ju na pohyblivú drevenú dosku tak, aby jej prečnievala hlava cez okraj. Tú následne preklopili do vodorovnej polohy a zasunuli do priestoru medzi dva vysoké trámy, nad ktorými čnela železná sekera so šikmým ostrím.
Keď ťažká čepeľ dopadla, hlava nešťastnej ženy sa s vytreštenými očami a bolestným úškrnom na perách skotúľala do pripraveného koša vystlaného skrvavenými pilinami. V ušiach pozerajúceho sa a zmeraveného davu ľudí, čo si nemohli nechať ujsť takúto senzáciu, doznieval ešte chvíľu jej prenikavý rev. Jediný silný úder chladného kovu preťal niť života a prerušil zúfalé výkriky a slzy poslednej nekorunovanej kráľovnej Versailles. Na veľmi kratučký okamih zavládlo priam hrobové ticho. No v skutočnosti všetci svedkovia tohto krvavého divadla len zadržali dych, aby potom mohli lepšie vykričať do sveta svoju hanebnú radosť...
